Na poli už dlho ležala opustená flauta. Nik na nej už nehrával. Až jedného dňa tadiaľ prechádzal osol. Silno do nej fúkol a vylúdil z nej najsladší tón svojho života, najkrajší zvuk v živote osla i v živote flauty.
Nevedeli pochopiť, čo sa stalo, lebo rozum nebol ich silnou stránkou, a keďže obaja v rozum verili, rýchle sa rozlúčili, lebo sa hanbili za to najlepšie, čo jeden i druhý vo svojom smutnom živote urobili.
=> Koľko opustených fláut a koľko oslov je na tomto svete! Mnohí z nás sa nepoznajú, ostávajú sami sebe neznámi a skrývajú sami pred sebou, kto sú. Vyžadujú lásku od iných, ktorí sa tiež nepoznajú, a tak isto sa skrývajú. Ale niekedy sa mraky pretrhnú, objaví sa záblesk, iskra… a tam sa všetko končí, lebo chýba odvaha. Človek potrebuje veľa odvahy, aby miloval.
=> Ale tak isto ju potrebuje, aby sa dal milovať.
Komentáre